Férové príbehy z bežného života

 

V tejto sekcii uverejňujeme nesúťažné príbehy, skúsenosti a zážitky všetkých vás, ktorí sa s nami delíte o vaše férové situácie z bežného života. Príbeh stačí poslať na e-mailovú adresu sutaz@somfer.sk a my ho zverejníme ako inšpiráciu pre súťažiacich.


 

Ako sa vyberá jazyková škola z invalidného vozíka

Veľakrát som sa ocitla v situácii, že som nemohla robiť to, čo som chcela a kde som chcela. Len preto, že som na vozíku.

Keď som chcela chodiť na kurz angličtiny, oslovila som asi 20 jazykových škôl a zo všetkých som dostala odpoveď, že nie sú bezbariéroví. Bezbariérovu som našla nakoniec iba jednu. Naštastie tú najlepšiu. No odkedy sa vyberajú jazykovky podľa počtu schodov?

Keď plánujem ísť na cesty, či už na preteky alebo na obyčajnú dovolenku, vždy potrebujem so sebou asistenta a vždy si kladiem otázku: Nájdem ho? Odmena pre asistenta je veľmi nízka - niekedy viac minie, ako zarobí. Pre neho je to zväčša práca, žiadna dovolenka alebo relax, pretože moje nároky sú mimo bydliska zvýšené - potrebujem ho nepretržite. A tak sa snažím hradiť všetko aj za neho - ubytovanie, strava, cesta. Moje výdavky sú dvojnásobné. Ale chcem byť fér k človeku, ktorý mi obetuje svoj čas. Moje zdroje sú obmedzené. Aj preto chodím skôr len na tie preteky, ako na dovolenky.

Zažila som už aj jeden krásny príklad, kde som si to, že som na vozíku užívala. Festival Colours of Ostrava. Okrem toho, že som sa všade dostala, aj keď vítkovické železiarne nie sú za normálnych okolností ani zďaleka bezbariérové, Colours bez bariér mi dával výhody, o ktorých sa bežným ľuďom mohlo len snívať. Zaručené miesto v inak plne obsadených a uzavretých koncertných sálach. Neporovnateľne menšie čakanie na toalety. Servis, aký majú len účinkujúci. A nikto sa netváril, že toto všetko zabezpečiť je problém. Stačí vôľa...

to, po čom my - ľudia s nejakým obmedzením túžime, v sebe potláčame, len preto, že už dopredu vieme, že nebudeme úspešní. A pritom to nie je naša chyba. Jednoducho táto spoločnosť sa rozhodla, že sa bude prispôsobovať len ak bude treba. A asi zväčša netreba. Alebo je to inak?

Silvia Petruchová, poslankyňa Národnej rady Slovenskej republiky


 

 

Problémy po návrate z inej školy

Počas štúdia na osemročnom gymnáziu som niekoľko rokov študovala v Belgicku. Belgický školský systém je iný ako ten slovenský, vyučovanie niektorých predmetov začína až vo vyšších ročníkoch, naopak iné predmety zase začínajú skôr. A tak sa stalo, že keď som sa vrátila na slovenské gymnázium, výrazne som zaostávala za mojimi slovenskými spolužiakmi v chémii. Keď sme spolu s mojimi rodičmi vysvetlili situáciu pani učiteľke chémie, najprv sa k tomu postavila rozpačito, keďže sa s podobnou situáciou nikdy predtým nestretla. Nakoniec však bola ku mne veľmi ústretová, dohodli sme sa na doučovaní a individuálnom prístupe počas prvého pol roka a mne sa čoskoro bez problémov podarilo dobehnúť spolužiakov. 

Zuzana, 25 rokov, Bratislava


 

Matej a jeho skúsenosť zo zahraničia

1. Na vysokej škole v Dánsku, kde som študoval, som mal na niektorých predmetoch všetkých spolužiakov Dánov. Školský poriadok hovoril, že vyučovací jazyk je dánčina, ale môže sa zmeniť na angličtinu v prípade, že nie je nikto zo spolužiakov a učiteľov v rámci predmetu proti. Všetci moji dánski spolužiaci súhlasili, aby sa vyučovalo po anglicky. Oni, a takisto vyučujúci, boli ochotní prispôsobiť sa, sťažiť si vlastné podmienky len preto, aby som rozumel aj ja.

2. Každý deň som dochádzal do zamestnania vlakom z Bratislavy do Viedne. Vnútorné predpisy firmy boli, že zamestnanci musia byť v práci do 9:00 ráno. Často sa mi však stalo, že vlak z Bratislavy meškal, alebo nešiel a ja som nestihol byť pred deviatou v práci. Môj šéf to, samozrejme, akceptoval a bol ochotný prispôsobiť pravidlá mojim špeciálnym okolnostiam.

Matej, 28 rokov, Bratislava


 

Nerozumela ani slovo, napriek tomu ma učiteľky chválili

Volám sa Katarína, mám 25 rokov a pred dvomi rokmi som získala dvojitý diplom z vysokej školy v Belgicku. Vždy som mala dobré známky v škole. No nemuselo to tak však vždy byť.

Keď som bola v tretej triede ZŠ, presťahovali sme sa s rodinou z Bratislavy do Bruselu a ja som uprostred školského roka nastúpila do lokálnej (frankofónnej) školy bez toho, aby som vedela čo i len slovo po francúzsky.

Pani učiteľky boli však ku mne veľmi prívetivé a chápavé. Mojim spolužiakom vysvetlili, že som nová a budem odteraz súčasťou triedy. Povzbudzovali ma a vytvorili pre mňa individuálny plán. Samostatne som sa učila francúzske slovíčka, kým ostatní preberali gramatiku, skloňovala som slovesá, zatiaľ čo ostatní nahlas čítali. Keď to však bolo čo i len trochu možné, zúčastňovala som sa na vyučovaní spolu so spolužiakmi. Dokonca ma často dávali ostatným za vzor. S holandštinou som nemala žiaden problém, učili sme sa ju všetci ako cudzí jazyk. V matematike som bola najlepšia.

Kým prišiel koniec roka, bola som schopná základnej komunikácie a prospela som s vynikajúcimi známkami. Je mi jasné, že v porovnaní s rovesníkmi som neprebrala ani polovicu učiva. Pokojne ma mohli zaradiť do špeciálnej triedy, alebo o ročník - dva nižšie. Určite by som pri rovnakých písomkách, aké mali rovesníci prepadla, stratila motiváciu a dodnes si myslela, že na to proste nemám.

Moje hodnotenie však bolo dočasne rozdielne. Bralo do úvahy snahu, a môj individuálny pokrok, avšak v inej kategórii. V kategórii dieťaťa, ktorého materinský jazyk je iný ako vyučovací.

Katarína, 25 rokov, Bratislava


Séria príbehov a skúseností Rómov na Slovensku. Autori ich zaslali ambasádorke férovosti Jarmile Vaňovej, ktorá ich poskytla na zverejnenie. Autori chcú zostať v anonymite.

I keď nie vždy príbehy vychádzajú presne z témy súťaže, sú úprimnou výpoveďou o skúsenostiach ľudí, ktorí sa od bežnej NORMY odlišujú zafarbením pleti.Možno si pri ich čítaní uvedomíme súvislosti, ktoré inak nevnímame, lebo sa nás, pokiaľ zapadáme do bežného NORMAlu, netýkajú.

 

"Bol som svedkom toho, ako vodič autobusu diktoval Rómom, vedľa koho budú sedieť. Aby si nerómka mohla sadnúť, tak pousádzal Rómov vedľa seba bez toho, aby vedel, či vôbec k sebe tí Rómovia patria. Keď som sa ozval, tak mi Rómovia povedali, nech to nechám tak, že oni sa len potrebujú dostať domov. Tiež som si všimol, že keď nastúpia Rómovia z Čiech a pán šofér to na nich tiež chce skúsiť, tak rýchlo narazí, pretože oni sa nedajú. Neviem čím to je, ale naozaj sa slovenskí Rómovia nijako nebránia a berú to ako NORMU. Je to strašné."

Muž, 30 rokov


"Mojim doteraz najhorším zážitkom bolo vidieť, ako sa sprievodkyňa vo vlaku teší z toho, že dala zavrieť dvere a odpískala odchod vlaku, kým asi 5 rómskych žien dobehovalo s deťmi a taškami.. A boli od vlaku že na 5 krokov. Odpoveď: „Vlak musí ísť načas“. Áno, túto časť by som pochopila. Ale potom posmešky a rozoberanie "cigánov' nie... Des je to tak, že frustrovaní ľudia si vybíjajú svoje problémy na ešte biednejších a slabších. Veľmi zle."


"Stalo sa to pred rokmi, mala som v kočíku dvojčatá, v tej dobe to bolo skoro ako malé auto, veľmi ťažké. Išla som k lekárovi a čakala som na autobus. Keď došiel autobus videla som sedieť vzadu mladých ľudí a tak som si pomyslela, že mi pomôžu. Bohužiaľ sa tak nestalo, až jedna staršia pani sa zľutovala, keď videla, že mi nikto nechcel pomôcť. Miesto pre kočík ale bolo obsadené tými mladými ľuďmi. To už vo mne vrelo. Slušne som ich požiadala, aby mi uvoľnili miesto, robili sa že ma nepočujú."

Žena, 48 rokov


"Nedávno som nakupovala v jednom obchodnom centre. Chlap, ktorý tam dáva pozor, si dovolil pozorovať dve nerómske ženy, o ktorých vedel, že tam chodia kradnúť. Keď už boli tie ženy za pokladňou, začali na neho kričať, že má dávať pozor na cigánov a nie na ne, pretože oni sú slušné. Ja som stála obďaleč a povedala som im, čo si to dovoľujú, ja som Rómka a nikdy som nič neukradla. Ostali ako obarené. Je treba sa ozvať a to hneď na mieste."

Žena, 55 rokov


"Príbehy sú smutné ale zároveň pravdivé, krásne a zároveň vyvolávajú zvláštny pocit, ktorý v každom z nás otvorí nejakú tu zlú spomienku. Každý z nás podobné veci zažil na vlastnej koži, niekto sa tomu postavil priamo, iný sklonil hlavu. Ďakujem za to, že o tom hovoríte. Skvelá aktivita."

R.D. 53 rokov


"Každý človek, teda aj Róm, má právo na dôstojné a slušné zaobchádzanie, tým viac, že sa ten človek ničím neprevinil. Je mi ľúto každého človeka (zámerne nepíšem "Róma", pretože všetci sme ľudia!), ktorý dovolí inému človeku ponižovať ho a šliapať po jeho dôstojnosti."

L.G. 34 rokov


"Mne sa stalo v Čechách v Ústí nad Labem, keď som tam išiel kúpiť auto, ešte za spoločného štátu. Bol tam so mnou môj brat a chceli sme ísť do reštaurácie sa najesť. Biletár nás tam nepustil, že vraj Rómov nemá púšťať. Ja som ostal z toho šokovaný, preto že sa mi to v živote nestalo."

Z.V. 62 rokov