Sebastián a Jožka

Osobný príbeh

Napriek tomu, že už dve desiatky rokov viac menej pravidelne vystupujem na verejnosti, na

konferenciách a seminároch a z času na čas aj v médiách, vždy pociťujem veľkú trému, ktorá

mi často bráni povedať všetko, čo by som chcela publiku alebo divákom, poslucháčom

sprostredkovať. Preto radšej píšem, lebo môžem vetu po sebe upraviť. Teším sa, ak sú

podmienky nastavené tak, že je písomná prezentácia rovnocenná ústnej...

 

Sebastián a Jožka

Čo sa stane, ak deťom z osady umožníme rovnosť príležitostí?

 

Jožka a Sebastián sú druháci v základnej škole vo Veľkej Ide. Do školy chodia už tretí

rok, začínali ako nulťáci.

 

Obaja bývajú vo veľmi chudobnej rómskej osade na samom kraji Veľkej Idy, len 200 metrov

od železiarní. Jožka aj Sebastián majú mnoho súrodencov, dlhodobo nezamestnaných

rodičov, Jožka je polosirota a jej mamka sa ôsmy rok sama stará o osem detí.

 

Tri roky, každý vyučovací deň, vždy popoludní,  obaja chodievajú, spolu s ďalšími deviatimi

deťmi, do Feuersteinovho školského klubu, ktorý  sme v ETP iniciovali v roku 2013. Pani

učiteľka Natália v ňom precvičuje s deťmi úlohy, ktoré pred šesťdesiatimi rokmi vymyslel

detský vývinový psychológ profesor Feuerstein. Jeho metódu Inštrumentálneho obohacovania

poznajú liečební pedagógovia, psychológovia a terapeuti na celom svete. Pomocou

kognitívnych cvičení rozvíja v deťoch zručnosti  - stratégie riešenia problémov,

empatiu, emocionálnu inteligenciu a ďalšie.

 

Napriek tomu, že všetci jedenásti žiaci v klube boli na začiatku nultého ročníka na rovnakej

pomyselnej štartovacej čiare, Sebastián a Jožka za ostatnými zaostávali. Príležitosť mali

rovnakú: Vždy po vyučovaní šli s ostatnými deťmi na obed, po obede sa vyšantili a pohrali na

čerstvom vzduchu a po hodine sa vrátili do triedy a s pani učiteľkou riešili zaujímavé úlohy

pracovných listov Inštrumentálneho obohacovania.

 

„Prečo Jožka a Sebastián nedosahujú rovnaké výsledky ako ostatné deti, na ktorých sú

viditeľné akceleračné účinky Feuersteinovej metódy?,“ pýtali sme sa. Natália a liečebná

pedagogička Majka, ktoré s deťmi v klube pracovali, nás upozornili, že Sebastián zle počuje

a Jožka zle vidí. O ich zisteniach sme opakovane informovali rodičov a upozorňovali sme ich

na potrebu návštevy odborných lekárov.

 

“Ísť k lekárovi? Ale ... Ako zo sociálnych dávok odložiť na cestu do Košíc za špecialistom?

Z čoho zaplatiť lieky či zdravotné pomôcky? Čo deťom obliecť, keď majú tak málo slušného

oblečenia? Čo ak bude treba ísť do nemocnice a platiť tam?“ Takéto otázky si kládli mamy.

Rady by svojim deťom pomohli, ale ako? Kto ostane so siedmimi deťmi doma, kým mama

pôjde s Jožkou do nemocnice na operáciu očí?

 

Snahou  ETP je, aby všetky deti z Feuersteinovho klubu skončili základnú školu a mohli

pokračovať v štúdiách na stredných a vysokých školách. Aby jedného dňa z nich boli

rozhľadení učitelia,  starostlivé zdravotné sestry, vynaliezaví technici, zodpovední lekári či iní

odborníci. Robíme všetko pre to, aby každé dieťa dostalo to, čo potrebuje a mohlo byť

úspešné. 

 

Preto sme pre Jožku a Sebastiána napísali výzvu na Ľudia ľuďom a podarilo sa nám získať

dary od dobrých ľudí. Vďaka nim sa obe deti mohli začať liečiť.  Napísali sme projekty, aby

sme mohli zamestnať láskavú asistentku Gabiku, ktorej najdôležitejšou úlohou je zastúpiť

rodičov v situáciách, ktoré sú pre obe mamky, Jožkinu aj Sebastiánovu, nezvládnuteľné.

 

V ETP veľmi chceme, aby sa našim deťom podarilo nielen vyštartovať z rovnakej štartovacej

čiary, ale sústreďujeme sa aj na to, aby mali férové podmienky - šancu dosiahnuť

rovnaké výsledky a na konci deviateho ročníka, súčasne s ostatnými rovesníkmi, dobehnúť

do cieľa.

 

Tento príbeh je o dvoch deťoch z rómskej osady vo Veľkej Ide. Porovnajme si ho s našimi

štartovacími podmienkami, ktoré sme ako malí školáci mali u našich rodičov.

 

Na Slovensku prichádza každý školský rok do základných škôl päť tisíc prvákov z osád.

Päťtisíc prvákov býva v chatrčkách bez vody, nezriedka aj bez elektriny...  Na Slovensku však

žije viac ako stotisíc detí v osadách v rodinách, kde nikdy nevideli svojich rodičov, ani

prarodičov chodiť do práce... Koľko z nich má šancu byť na rovnakej štartovacej čiare

ako ich rovesníci z lepšej adresy?  Koľko z nich má šancu spoločne s nimi dobehnúť do

cieľa?  Záleží aj na Vás.

Vieme, že nedokážeme zmeniť celý svet, ale možno zmeníme svet pre niekoľkých našich

malých kamarátov.

 

Slávka Mačáková, riaditeľka ETP Slovensko