Rovnosť, rovnakosť, férovosť. Pre koho je Slovensko krajinou?

Osobný príbeh

Od detstva som mala obrovský strach z verejného vystupovania a z toho, že musím oslovovať

cudzích ľudí. Je to veľmi ťažká situácia pre sociologičku, ktorej práca je presne na týchto

dvoch aspektoch postavená. Každé nové stretnutie a verejné vystúpenie mi však vždy viac dalo

ako zobralo. Ľudia, ktorých stretávam, často oceňujú moju empatiu a profesionalitu. To mi

vždy dodáva odvahu a chuť pokračovať ďalej, aj keď s každým novým stretnutím bojujem svoj

príbeh odznova. Bez podpory ostatných by som to však už asi dávno vzdala.

 

 

Rovnosť, rovnakosť, férovosť. Pre koho je Slovensko krajinou?

Na Slovensku si takmer dve tretiny ľudí myslia, že Slovensko je krajinou Slovákov a tak to

má ostať. Ako sociologička a človek, ktorý sa posledné roky venuje téme kultúrnej

rozmanitosti vidím, že tento výrok v sebe nesie viacero problematických tém. Ľudia

z rôznych menšín, kultúr tu žijú po stáročia. Hovoria rôznymi jazykmi, vyznávajú rôzne

náboženstvá, majú svoju kultúru. Žijú tu aj mnohí cudzinci, ktorí prichádzajú pracovať,

vzdelávať sa alebo hľadajú lepší život. Aj oni spolu s národnostnými menšinami svojim

dielom výrazne prispievajú k tomu, aká táto krajina je. To, že nie sú úplne vnímaní ako

plnohodnotná súčasť spoločnosti je do veľkej miery výsledkom práve tohto vnímania. Mnohé

krajiny, ako napríklad Kanada, alebo škandinávske krajiny rozmanitosť vítajú a vnímajú ju

ako základné dedičstvo a bohatstvo krajiny.

Spravodlivosť voči menšinám je často postavená na nediskriminačnom princípe. Tento

princíp je veľmi dôležitý, ale považujem ho za síce nevyhnutnú, ale nie dostatočnú

podmienku pre napĺňanie spravodlivosti. Predovšetkým preto, že rovnosť sa na

Slovensku často vníma ako rovnakosť. V prístupe k vzdelávaniu, trhu práce, rôznym

službám, ale aj v prístupe ku kultúre sa často hovorí, že každý má mať rovnaké podmienky.

Ak však chceme byť k ľuďom spravodliví, musíme pri nastavovaní podmienok prihliadať na

ich vlastné potreby, ktoré sa napríklad v prípade menšín môžu odlišovať od potrieb väčšiny.

A nemusí sa to týkať len etnických, jazykových, či náboženských menšín.

Najjednoduchšie je to ilustrovať na príklade. Ak v škole sú rovnaké podmienky pre

vzdelávanie všetkých detí, vyzerá to na prvý pohľad ako veľmi spravodlivé riešenie. Ak však

do školy príde dieťa na vozíku, bez „špeciálnych podmienok“ (teda bezbariérového

prístupu) sa nebudú môcť tieto deti vzdelávať. Ak príde do školy dieťa cudzincov, napríklad

z Vietnamu, nebude poznať jazyk, pravidlá v škole, nebude vedieť kde je knižnica, nebude

vedieť, čo sa od neho vyžaduje na hodine. Ostatné deti to vedia, lebo vyrastajú

v rovnakom kultúrnom prostredí a všetky tieto veci sú pre ne bežné, známe. Opäť teda,

ak škola bude automaticky predpokladať, že každý tieto pravidlá pozná a bez adekvátnej

pomoci ich bude vyžadovať, vietnamské dieťa nikdy tieto nové pravidlá nepochopí a nemôže

sa tak naplno zapojiť do diania v škole a vyučovania. Podobné to môže byť aj pre deti, ktoré

napríklad kvôli svojmu náboženstvu nemôžu jesť určité typy jedál alebo majú isté pravidlá

obliekania, ktoré v rámci náboženstva rešpektujú.

Zoberme si dva skutočné príbehy dievčat z Číny, ktoré sa ocitli v základných školách na

Slovensku. Yen je 9 ročné dievča, ktoré prišlo na Slovensko s tetou. Na základnej škole sa

všetky deti aj učiteľky potešili, že majú novú spolužiačku. Keďže však nevedela po

slovensky, učiteľky jej dali čas, aby sa zorientovala. Takmer rok ju nezapájali do

vyučovania, neskúšali ju, nevedeli s ňou komunikovať. Čakali, kým sa sama „chytí“. Yen sa

však nechytala, bez pomoci zvonku sa nevedela naučiť jazyk, komunikovať so

spolužiakmi, ani sa zlepšovať v rôznych predmetoch. Začala sa uzatvárať do seba, bola

čoraz apatickejšia a neprístupnejšia. Vzdala to. Učiteľky si to vysvetľovali ako neochotu

a lenivosť. Všetci čakajú, kým nejako skončí deviaty ročník a vydýchnu si.

V inej škole sa zas ocitla 11 ročná Lian. Podobne ako Yen nepoznala Slovensko, jazyk, cítila

sa osamelá a bolo jej smutno za priateľmi v Číne. Jej triedna učiteľka však zvolila iný

prístup. Vytvorila pre Lian vlastný slovensko – čínsky slovník. Po škole jej ukazovala mesto,

zapojila do toho aj spolužiakov. Keďže Lian kvôli neznalosti jazyka musela navštevovať nižší

ročník, ako bol jej vek, snažila sa ju na niektoré predmety brať do vyšších ročníkov, aby sa

necítila menejcenná. Celú školu oblepila papierikmi, na ktorých bolo čínskymi znakmi aj po

slovensky napísané, čo to je. Schody, knižnica, toalety, okná, dvere. Takto sa Lian mohla

veľmi ľahko zorientovať a navyše, ostatné deti sa postupne začali učiť čínsky, lebo pomáhali

Lian. Tá si našla viacero priateľov a v škole je spokojná.

Na týchto dvoch príkladoch je veľmi dobre poukázané, prečo rovnakosť nie je vždy

rovnosť. Nepochybne to pani učiteľku stálo viac energie a času. Odmenou jej však bolo

spokojné dievča aj ostatní spolužiaci. Naopak, v prvej škole nezažíval úspech nikto. Učiteľky

boli nešťastné, že sa im nedarí Yen zapojiť, spolužiaci sa začali sťažovať na zlé vzťahy

a odťahovali sa od Yen a samotná Yen ani nechcela chodiť do školy.

Vo vzájomných vzťahoch medzi ľuďmi, ale aj vo verejných politikách je veľmi dôležité

pochopiť, že naše nazeranie na svet je často len jedným z možných uhlov pohľadu, nie

jednoznačnou pravdou. Pre mňa, rešpekt k základným ľudským právam a slobode

každého človeka je univerzálnym pravidlom, ktoré by malo platiť pre všetkých. Ale to, aké

pravidlá vzájomného spolužitia si ľudia nastavia, by malo byť výsledkom vzájomnej

dohody. Na tejto dohode sa však musia podieľať všetci, ktorých sa týkajú. Len vtedy bude

zabezpečené, aby boli potreby, záľuby, kultúrne či iné špecifiká každého človeka brané do

úvahy. Potom nebudeme potrebovať, aby sa niekto „prispôsoboval našim pravidlám“. Lebo to

budú spoločné pravidlá pre všetkých. A potom sa ľudia budú k sebe navzájom správať fér.

 

Elena Kríglerová, sociologička