Mimo normu...

Osobný príbeh

Asi sa mi ľahšie začne z opačného konca. Kedy boli ku mne ľudia fér a akceptovali moju

(ne)normálnosť a sami prekročili nejaké normy vo vzťahu ku mne.

 

Ak by platilo, že herectvo, to „komedianstvo“ nie je pre každého, tak by som sa nedostala na

Konzervatórium. Ak by moji rodičia poslúchali všetky rady rodiny, tak by nemohli dcéru

poslať študovať taký „pofiderný“ odbor v pätnástich rokoch. Ak by pedagógovia na

konzervatóriu pozerali na herecké štandardy, tak by sa nepekné dievča, síce nehanblivé, ale so

sykavkami, zapletaným vrkočom, malou nadváhou, nízkou výškou a nepoznajúc macke-up

a mascaru istotne nedostalo na herectvo. Ale ich snaha odhaliť talent, ma posunula ďalej.

 

Ak by moji profesori na vysokej škole chceli dodržať nepísané normy, tak by ma najprv

poslali na inú vysokú školu humanitného zamerania doplniť si vzdelanie po štúdiu herectva

a nezobrali na dramaturgiu na prvýkrát. Ale napriek môjmu meškaniu na prijímacie skúšky mi

dali šancu. A tá sa, verím, zúročila.

 

A teraz je rad na mne, dať šancu iným a mladým, ktorý vo svojom okruhu vybočujú

z noriem. Ono sa to ale u nás u divadelníkov vlastne veľmi žiada. Vykročiť trochu

z normálnosti. A dať potom to najlepšie zo seba v prospech celku. V divadle sú mnohí, ktorí

vybočujú z noriem, mnohí, ktorí sa nedajú zavrieť do jedinej platnej škatuľky veľmi vítaní.

 

A preto by som podtitul doplnila nielen normy ako také /napísané, dané/ niekedy nie sú fér.

Ale skôr nepísané normy, ktoré podprahovo a intuitívne a nebadane veľmi ovplyvňujú

naše rozhodnutia,  nie sú fér!

 

Miriam Kičiňová, lektorka gramaturgie SND