Maťko (Príbeh môjho bračeka)

Zverejňujeme autorský text víťaznej práce, ktorá sa umiestnila v kategórii JEDNOTLIVEC nad 15 rokov na 2. mieste

 

,,Volám sa Martin, mám jedenásť rokov a bývam v Poprade,“ asi takto by začal písať svoj príbeh môj malý brat. No nepíše. Prečo?

            Na prvý pohľad obyčajný, šťastný chlapec, ktorý má rád lego, autá a jazdu na bicykli, no keď ho spoznávame bližšie, zisťujeme, že niečo nie je v poriadku...          

            Púť môjho bračeka sa začala pred dvanástimi rokmi v Levoči. Zdravé dieťatko vážiace cez štyri kilogramy. Vtedy nikto ani len nepredpokladal, že by mohlo tak krásnemu, zdravému dieťatku niečo byť. Čas letel a z batoľaťa sa stávalo veľmi živé dieťa, avšak objavilo sa niečo, s čím aj po obrovskej snahe mojich rodičov sa diali len veľmi slabé pokroky. Po nastúpení do prvého ročníka základnej školy mu čítanie a písanie vôbec nešlo. Začali sme navštevovať lekárov, ktorí by mu s tým vedeli pomôcť, po rôznych vyšetreniach sa nám potvrdilo to, čoho sme sa tak veľmi obávali.

            Dysgrafik, dyslektik. Dve cudzie slová znamenajúce, že vývoj inteligenčných schopností nie je na rovnakej úrovni ako u jeho rovesníkov. Rady doktorov však hovorili, aby sme Maťka nechali do konca roka v normálnej základnej škole. Vravievali, že možno sa to zlepší a prostredie medzi ,,normálnymi“ mu bude prospievať viac, avšak samozrejme, pod podmienkou, že Maťko bude pravidelne navštevovať svojich lekárov.

Nestalo sa tak. Deti ho nevedeli prijať medzi seba, pochopiť jeho humor, jeho správanie v rôznych situáciách, ba dokonca to aj veľakrát zneužili, že spravil čokoľvek, čo mu prikázali, len aby si ich získal. Najhoršie na tom bolo, že posmech si z neho robievali aj starší. Boli dokonca aj ľudia, ktorí mali predsudky voči výchove mojich rodičov. Obviňovali ich z toho. Mne ako staršej sestre a zároveň dcére sa na to veľmi zle pozeralo, bolo mi to strašne ľúto, a preto som sa aj tešila, že Maťko prestúpi na špeciálnu školu, lebo som verila, že si tam nájde dobrých kamarátov.

Tak sa aj stalo. Bolo mu lepšie, keď začal chodiť medzi ľudí, ktorí sú na tom podobne. Postupom času začínal navštevovať i športové krúžky a našiel si nových kamarátov, už mu to nerobilo problém...

            Týmto príkladom som chcela poukázať aj na to, že ľudí netreba súdiť na prvý pohľad alebo na základe pár strávených minút s „iným“ človekom. Moji rodičia to tiež nemali ľahké. Obviňovanie, že môžu za to, aký Martinko je, mi prišlo nevhodné. Predsa len nikto ani len nevie, čo mamička v tehotenstve prežívala, či nebola vystavená nešťastnej udalosti v živote, čo mohlo mať dopad na vývoj dieťaťa.

Preto buďme k sebe ohľaduplní v každom smere, snažme sa pochopiť ľudí - aj tých, ktorí sa nám zdajú byť „neNormálni“. Som si istá, že časom sa dá nájsť ku každému človeku cesta.

Monika Kolláriková, II. SA, SPŠ Poprad