Keď raz ty budeš mať viac ako iní a budeš môcť pomôcť, urob to

Osobný príbeh

Uvažoval som, čo z môjho života sa viaže k téme equity/equality a napadlo mi toto:

„Keď som bol dieťa, bol som dosť pri sebe. Nehovorím, že som bol tučný, ale ani nie ideál atletického talentu. Už na prvom stupni ZŠ sa mi vysmievali, že som prasa. Dnes už by tomu asi nikto ani neveril. Keď sme ako štvrtáci robili talentové prijímačky do triedy zameranej na atletiku (od 5.roč. ZŠ), so svojou postavou som sa nemal šancu presadiť medzi „atletickými talentami“. Do tej triedy (a de facto aj na atletickú dráhu) som sa dal len kvôli tomu, že som chodil na danú školu od 1. ročníka a prihovorili sa za mňa učitelia, ktorí ma učili na 1. stupni, že aj keď nepatrím medzi najlepších, tak mám šancu sa vypracovať.“


Keď raz ty budeš mať viac ako iní a budeš môcť pomôcť, urob to 

Fair play v športe, ale aj v živote, je pre mňa jeden z pilierov životných hodnôt. Bol som tak vychovávaný a snažíme sa tak vychovávať aj naše deti. Preto som veľmi rád, že som bol oslovený a stal sa ambasádorom férovosti.

V živote sa mi veľa krát potvrdilo, že tvrdou prácou a čestnosťou sa dá dopracovať k veľkým úspechom a spokojnosti. Možno nie hneď a stane sa, že život nehrá fér, ale po určitej dobe sa vytrvalosť a prekonanie prekážok opláca a človek si až následne uvedomí, že aj tie „nefér“ veci a možno chvíľkové neúspechy, malé neprávosti, mali význam.

Môj prípad je možno až príliš idealistický- aspoň ja tak vnímam svoj život. Som šťastný a vďačný za každú minútu, ktorú mi život priniesol. Ale ľudské osudy nie sú asi vždy ružové. Preto sa snažím byť empatický a pokúšam sa vždy vžiť do pocitov ľudí, ktorí v živote nemali toľko šťastia ako ja. Aj preto beriem solidaritu a schopnosť sa podeliť ako jednu z kľúčových vlastností férovosti.

Aj keď šport nepatrí medzi oblasti ľudského bytia, kde ide o život (aspoň ja to tak beriem), pokúsim sa vysvetliť svoj postoj práve na ňom, keďže mi je najbližší. Podmienky na šport sú na Slovensku veľmi individuálne. V podstate veľa závisí od jednotlivých zväzov alebo klubov a hlavne od podpory rodičov. Najlepšie podmienky majú prirodzene najúspešnejší. Problém je, že vypracovať sa na úroveň svetovej špičky a tým pádom dosahovať skvelé výkony a výsledky, chce veľmi kvalitné podmienky (v dnešnej dobe hlavne veľa financií). Ale systém je nastavený tak, že kvalitné podmienky dostanú len tí najlepší. A tu sa kruh uzatvára. Do systému podpory sa nedostanete bez úspechu a k úspechu sa nedostanete (až na pár výnimiek) bez podpory. A tu prichádza na rad equity- pomôcť športovcom s potenciálom, nasadením a chuťou do tvrdých tréningov, aby sa do tohto kruhu dostali. O to sa snažím aspoň v malej miere. Ja mám podmienky na šport vynikajúce. Po úspechu na MS ešte lepšie, v podstate mám všetko, čo k športu potrebujem a niekedy aj viac. A práve to je pre mňa priestor ako sa zachovať fér a pomôcť kolegovi, ktorý musí trénovať už v zničených teniskách, alebo absolvovať sústredenie bez trénera, či fyzioterapeuta. Keď sa ma pýtajú, ako mi to môžu vrátiť, moja reakcia je vždy rovnaká. Nepotrebujem nič, ale keď raz ty budeš mať viac ako iní a budeš im môcť pomôcť, urob to.

Sú to len odrobinky, ale podstata je dúfam pochopená. Snažme sa pomáhať si. Niekto z nás nevie, kedy on bude potrebovať pomôcť a raz o pár rokov mu to férový život vráti. Možno úplne inak, ako by sme to čakali...

 

Matej Tóth, atlét (majster sveta v chôdzi)