Batôžky

Zverejňujeme autorský text víťaznej práce, ktorá sa umiestnila v kategórii KOLEKTÍV od 11 do 15 rokov na 3. mieste

 

Naše zošity a učebnice zostávajú po vyučovaní v školských laviciach. Nenosíme si ich na chrbte každý deň do školy. A predsa, každodenne chodíme do školy s plnými batôžkami. Naše batôžky sú však plné nepochopenia, krívd, nespravodlivosti. Sklamania z toho, že iní nás urážajú len preto, že sme Rómovia. Preto, že bývame v osade, druhí -gadžovia- nás nechcú prijať medzi seba.

 

Napríklad pri futbale. Keď si chceme ísť zahrať futbal v parku, vyhodia nás. Nechcú s nami hrať, nechcú nás medzi sebou, lebo sme Cigáni. Cítime sa pritom zle, sklamane. Ideme teda preč a zahráme si futbal na ceste v našej osade- Jarečku. Vždy, keď idú po ceste autá, musíme ustúpiť nabok a počkať. Keď ideme spať, myslíme na tú nespravodlivosť. Dá sa s tým niečo robiť? často sa pýtame. Obávame sa, že nie. Je tu Kotleba a my máme strach, že to bude len horšie. Priali by sme si, aby nás bieli prijali medzi seba, aby sme boli so všetkými kamaráti, tak ako s inými bielymi.

 

Bolo by lepšie, ak by boli Rómovia v politike, ale je ich málo, lebo nemajú vyštudované školy. Rómovia nemajú školy, lebo si to nemôžu dovoliť. Ak by sme mali financie, študovali by sme. Ak by sme mali dôstojné bývanie, študovali by sme. My preto môžeme spraviť to, že sa budeme snažiť. No je to neporovnateľne ťažšie, ako keď sa snaží niekto, kto na to má podmienky. Nechceme kopať kanály. Chceme, aby naše deti, ktoré raz budeme mať, dokončili školy a mali financie. Aby bola spravodlivo ohodnotená práca aj pre Rómov.  

 

Stáva sa nám, že keď ideme zo školy domov, alebo keď sa ideme prejsť a my pozdravíme ako prví, druhí nás neodzdravia a nevšímajú si nás. Cítime sa pritom nepríjemne, cítime sa ako zvieratá. Keď druhému povieme "niečo vám spadlo", on odvetí "a čo sa staráš?". Akoby nás považovali za psov. Keď ideme po meste, druhí sa nám vyhýbajú. Pýtame sa, prečo nás Pán Boh stvoril ako Rómov? Nie sme sklamaní, lebo Pán Boh za to nemôže. Cítime sa ponížení. Máme nádej, že štúdium nám pomôže- k financiám, novým kamarátstvam s bielymi. Ale aby sme mohli študovať, musíme prekonať viac prekážok ako bieli.

 

Musíme veľa brigádovať- manuálne pracovať, aby sme si štúdium mohli dovoliť. Riešenie vidíme v tom, že sa odsťahujeme do Anglicka. Chceme sa však vrátiť, založiť si tu rodinu, podporovať svoje deti. Nechceli by sme už žiť v osade, ale v dedine, spolu s gadžami. Druhí, keď po niečom túžia, získajú to ľahšie ako my. My, keď po niečo túžime, získame to veľmi ťažko, alebo vôbec. Nemáme na to podmienky.

 

Mnohí Cigáni majú dobré srdce, len ľudia o tom nevedia. Nechceme sa svojich batôžkov zbaviť, chceme len spravodlivo podporiť, aby sme aj my mohli dôjsť do cieľa.

 

 

Autori: Marek Tomko, Milan Horváth, Marián Pecha, Zdeno Horváth, Albín Klempár, Kevin Žiga.